Miera studu a telesnej hanblivosti je mierou výšky skutočnej, vnútornej hodnoty človeka. Čím ušľachtilejší je vnútorný život jednotlivca, tým intenzívnejšie je ním pociťovaná potreba adekvátneho zahalenia vlastného tela. História našej civilizácie a jej postupné duchovné dozrievanie je v podstate históriou postupného telesného zahaľovania, ktoré presne kopírovalo mieru dosiahnutej duchovnej zrelosti. Skôr, ako sa z tohto uhľa pohľadu pozrieme na dejiny ľudskej civilizácie treba zdôrazniť, že si pri tom nebude možné nevšimnúť rôzne odchylky a úchylky, ktorých bolo v každej dobe viac, ako dosť. Z tohto dôvodu treba mať na zreteli predovšetkým hlavný vývojový prúd, predsa len vykazujúci postupný a plynulý vzostup až zhruba do konca 19. a začiatku 20. storočia. Po ňom žiaľ nasledoval strmhlavý pád. Tento všeobecný duchovný úpadok ľudstva sa opäť primeraným spôsobom odzrkadlil v prístupe k odievaniu. Na začiatku svojho vývoja boli teda ľudia nahí podobne, ako zvieratá. To ľudské v nich sa však veľmi rýchlo prejavilo potrebou určitého zahalenia sa, ktoré nebolo podmienené iba poveternostnými podmienkami. I v súčasnosti sa na našej planéte nachádzajú takzvané primitívne, alebo prírodné kmene, ktoré vo svojom vývoji ustrnuli na tomto stupni. Ich duševný obzor, celkový rozhľad a chápanie sveta sú priamo úmerné ich názorom na odievanie a potrebu telesného zahaľovania. Chodia takmer nahí, alebo úplne nahí, čo je dokonalým vonkajším obrazom stupňa ich reálnej duchovnej zrelosti, totožnej s rannými štádiami vývoja ľudstva. Vo všeobecnosti však duchovné dozrievanie kráčalo predsa len postupne dopredu a ľudia, žijúci v rôznych dávnych civilizáciách sa začali čoraz viacej zahaľovať. Honosnosť odevu bývala neraz prejavom výšky spoločenského postavenia. Napríklad v starovekom Egypte chodievali nahí iba otroci. V Ríme boli zase členovia vyšších spoločenských vrstiev odetí v bohatých tógach, niekedy až doslova umelecky riasených. Duchovný vzostup ľudstva však nešiel takými ideálnymi cestami, akými ísť mal a to bol dôvod, prečo sa v každom historickom období nachádzali určité viac, alebo menej badateľné, nezdravé odchylky od prirodzeného a zdravého vývoja. Jednou z nich, ktorú je potrebné zvlášť spomenúť, je zobrazovanie nahého ľudského tela v mnohých sochárskych, alebo maliarskych dielach. Tieto, celkom konkrétne umelecké diela tým nesplnili svoje poslanie povznášať a zušľachťovať spoločnosť. Naopak, brzdili ju v jej duchovnom rozmachu a strhávali ju nadol i keď umenie ako celok, odhliadnuc od spomínaných výstrelkov, sa až donedávna vyvíjalo správne. Ale vráťme sa späť ku každodennému životu a k očividnému, historicky dokazateľnému faktu potreby čoraz kultivovanejšieho odievania a teda zahaľovania ľudského tela. Svoj vrchol v tomto smere dosiahol vývoj v takzvanej viktoriánskej móde konca 19. a začiatku 20. storočia, kedy ženy chodili v šatách s dlhými sukňami a rukávmi, bez náznaku akéhokoľvek výstrihu. Takto chodievali odeté ešte naše prababičky. Vývoj každého druhu, teda i duchovný, však môže smerovať dvomi cestami. Buď neustále nahor, k Svetlu a ušľachtilosti, alebo, bez prijatia a akceptovania určitých nových duchovných impulzov, môže zrazu dôjsť k úpadku a ceste nadol. Žiaľ, presne toto sa prihodilo pozemskému ľudstvu, ktoré vo svojej zaujatosti iba čisto hmotnými vecami prehliadlo jeden z veľmi významných duchovných podnetov a tým prakticky odbočilo z cesty vedúcej nahor. Duchovne začalo okamžite výrazným spôsobom upadať, čo sa očividne ihneď prejavilo i vo vzťahu k potrebe kultivovaného zahaľovania vlastného tela. Od určitého bodu sme duchovne začali smerovať priam strmhlav nadol a tomu zodpovedali a zodpovedajú všetky tendencie čoraz väčšieho telesného odhaľovania. Sukne sa začali skracovať, výstrihy prehlbovať a vo svojom duchovnom páde to ľudia považovali za niečo priam revolučné. Móda, film, reklama, časopisy a internet sú dnes plné telesnosti a nahoty, ktorej zobrazovanie je výsledkom spomínaného duchovného úpadku. Tento kult nahoty však veľmi nepriaznivým spôsobom vplýva na spoločenské vedomie a strháva ľudstvo čoraz nižšie a nižšie. V súčasnom bahne nemravnosti sa samozrejme veľmi rýchlo vyrojili rôzne pseudofilozofie s duchovným podtextom, snažiace sa obhájiť daný stav, alebo ho bagatelizovať tézami, ako napríklad, že vraj čistému je všetko čisté, alebo že naše telo nie je samo o sebe nemravné, ale n